Pred 101 rokmi bola prijatá Deklarácia slovenského národa

"Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, shromaždení dňa 30. oktobra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov prijatej celým svetom. Národná Rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa bývajúceho v hraniciach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konať." To sú úvodné slová z Deklarácie slovenského národa, ako ju v úplnom znení podpísali Karol Anton Medvecký, tajomník Slovenskej národnej rady, a Matúš Dula, predseda Slovenskej národnej rady. Fotokópiu Deklarácie slovenského národa, zverejnenú v Národných novinách, roč. XLIX, 31. 10. 1918, č. 128B., str. 1, publikovala Slovenská národná knižnica (SNK) na svojom webe.

Účastníci deklaračného zhromaždenia pred 101 rokmi prijali Deklaráciu slovenského národa nezávisle od udalostí z 28. októbra 1918, keď v Prahe bola vyhlásená Československá republika (ČSR), o čom poprední verejní činitelia na Slovensku vtedy nemali informácie.

V Turčianskom Svätom Martine sa zhromaždilo vyše 200 zástupcov z takmer všetkých oblastí Slovenska, aby spoločne uvažovali o niektorých hľadiskách pripravovanej deklarácie, najmä o stupni jednoznačnosti prihlásenia sa k československému štátu. Na slávnostnom zasadnutí katolícky kňaz, politik a popredný predstaviteľ slovenského národného hnutia Andrej Hlinka vyzval slovenský národ na jednotu a svornosť. Účastníci stretnutia prijali návrh deklarácie, ktorú vypracoval evanjelický kňaz, verejný činiteľ, politik a náboženský spisovateľ Samuel Zoch. Popoludní pokračovalo zhromaždenie vo svojom zasadaní v obchodnej sále Tatrabanky, na ktorom sa opäť zišlo takmer 200 ľudí. Najskôr sa na návrh Matúša Dulu dotvorila Slovenská národná rada, do ktorej zhromaždenie zvolilo 25 členov na čele s 12-členným výkonným výborom.

V jej mene prijalo zhromaždenie Deklaráciu slovenského národa, pričom jej návrh predniesol Zoch. V deklarácii sa odmietlo právo uhorskej vlády konať v mene slovenského národa. Vyhlásila Slovenskú národnú radu za jeho jediného oprávneného zástupcu hovoriť a konať v jeho mene a žiadala preň právo na sebaurčenie na základe úplnej nezávislosti, ako aj uzatvorenie okamžitého mieru. Celý obsah Martinskej deklarácie vyjadroval myšlienku spoločného štátu Slovákov a Čechov. Oficiálne sa v nej zrušil zväzok Slovenska s Uhorskom, utváral a potvrdzoval sa nový zväzok s českým národom. Stala sa jedným zo základných dokumentov zrodu česko-slovenského štátu a prispela k jeho konštituovaniu.

Vo večerných hodinách sa členovia výkonného výboru dozvedeli, že Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo a v Prahe vyhlásili Československú republiku. Nové fakty sa odzrkadlili v zmenách v pôvodnom texte Martinskej deklarácie, najmä v tom, že rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Július Andráši (Gyula Andrassy) uznal požiadavky prezidenta Spojených štátov amerických Thomasa Woodrowa Wilsona. V súvislosti s týmito doplňovacími aktmi sa hovorilo o tzv. tajnej klauzule Martinskej deklarácie.